ababababababababababababababababababababababababababab
Čo znamená výstava
Pre niekoho sú výstavy zábavou, niekto ich pokladá za veľkú prestíž. A pre
niekoho sú nutnosťou, pretože ich potrebuje k uchovneniu svojho psa, aby mohol
mať potomkov s preukazom pôvodu. Najlepšie je, keď výstavy bavia majiteľa i jeho
psa. Vždy to tak ale nie je, a tak musí pán svojmu psovi tento pobyt nejako
spríjemniť - venovať mu viacej pozornosti, odmeňovať ho viacerými maškrtami
alebo sa s ním na kľudnejšom mieste zahrať napríklad s loptičkou. Väčšina psov
nepokladá výstavy za tak dôležité, ako ich majitelia a tak im nezostáva nič iné,
než to tam nejako pretrpieť, keď ich už pán tam vzal.
Keď uvažujeme o výstavnej, či chovnej kariére nášho jazvečíka, je pre chov nutné a pre výstavy dobré absolvovať s ním včas skúšky, oprávňujúce jeho prihlásenie v triede pracovnej, pretože veľa rozhodcov pre jazvečíky prikladá veľký význam skúškam u tohto poľovného plemena, a lepšie potom na psíka pozerajú. Predovšetkým na zahraničných výstavách, kde prihlásenie do pracovnej triedy nie je vďaka menšiemu počtu skúšok pri jazvečíkoch tak bežné.
Skupina IV. FCI je najmenšia (iba deväť plemien) taktiež najjednotnejšia skupina plemien v klasifikácii FCI (všetky plemená v tejto skupine majú v podstate ten istý štandard s neveľkými obmenami). Oproti zdaniu je to skupina dosť obtiažna, ako na vystavovanie, tak i na posudzovanie. Je tu zvlášť vidieť ako zavádzajúce môže byť suché znenie štandardu a ako sa chov od jeho počiatkov vyvíjal.
Podľa štandardu máme tri druhy osrstenia jazvečíkov a tri veľkostné rázy, pričom hranice medzi jednotlivými veľkosťami bývajú dosť plynulé a sú často administratívne určované chovateľskými klubmi plemena v rôznych štátoch, takže je veľa krát ťažké povedať, či jazvečík dlhosrstý králičí v Čechách je to isté ako v Poľsku, Nemecku, Fínsku a určite pôjde o iného psa ako dlhosrstého jazvečíka králičieho z USA...
Čo sa týka rozdielov v druhoch osrstenia, tu je rozlíšenie pomerne jednoduché – jazvečík môže mať srsť krátku, dlhú, alebo drsnú, samozrejme zaradiť ich podľa veľkosti, býva niekedy problematické. Nemecký klub jazvečíkov - Deutsche Teckel Klub určil pre všetky jazvečíky na svete, že jazvečíky merajúce cez hrudník vo veku 15 mesiacov do 30 cm sú jazvečíky králičie, tí, ktorí merajú menej ako 35 cm sú jazvečíkmi trpasličími (toto označenie je do istej miery zavádzajúce, pretože ani trpasličí jazvečík nesmie vykazovať akékoľvek známky zakrslosti, takzvaného „nanismu“). Všetky pätnásťmesačné psy merajúce v 15 mesiacoch viacej ako 35cm majú byť prehlásené za jazvečíky štandardné a koniec. Také jednoduché to však ale nie je.
Práve z administratívnych dôvodov DTK a po nich kluby jazvečíkov v mnohých štátoch FCI zakázali krížiť medzi plemenne ( u nás to zatiaľ povolené je), t.j. napríklad jazvečíky králičie s jazvečíkmi trpasličími. Psy by sa tak mali rodiť už s určeným veľkostným rázom, takým, do akého boli zaradení ich rodičia a nemalo by sa čakať na ich miery vo veku 15 mesiacov . Pretože udržať jedince v striktne stanovených parametroch je náročné, chodí po svete mnoho teoreticky králičích jazvečíkov s obvodom hrudníka hrubo presahujúcim 34 cm i trpasličích dosahujúcich slušných 38 či 40 cm a viac... Čo si počať s takými to psíkmi? Preto do vybavenia rozhodcu pre posudzovanie exteriéru jazvečíkov náleží v neposlednej rade i krajčírsky meter, ktorým posudzovatelia merajú nešťastné zvieratá, ktoré často tak sťahujú, že až psom vyliezajú oči z jamiek, len aby sa vtesnali do určených 30 či 35 cm. Centimeter je nevyhnutný, lebo hodnotiť obvod hrudníka za lakťami psa je voľným okom prakticky nemožné – všetko závisí od tvaru hrudníka a hocikedy väčší pes má po zmeraní menší obvod, než jeho opticky menší konkurent... Meranie jazvečíkov vo výstavnom kruhu vyvoláva často príval emócií, pretože rozhodca môže byť ľahko podozrievaný z neobjektivity pri meraní.
Donedávna mnohé štáty tolerovali prekvalifikovávanie jazvečíkov podľa rozmerov dosiahnutých v 15 mesiacoch veku, povolené bolo i krytie napríklad trpasličích súk králičími psami, čím sa znovu o niečo zmenšovalo ich potomstvo. Dnes už sa to už v takej miere nepraktikuje, ale i napriek tomu stále nachádzame napríklad králičie jazvečíky, ktoré majú v druhej, či tretej generácii nielen trpasličie, ale i štandardné šteniatka. Nemecko povoľuje krytie súk psom iného veľkostného rázu po zaplatení určitého poplatku, rovnako ako ich zaradenie do veľkostného rázu podľa parametrov, dosiahnutých v 15 mesiacoch. V Českej republike aj u nás sa bežne praktikuje krytie králičími a trpasličími partnermi medzi sebou - záleží od chovateľa a jeho rozhodnutia. Prispieva k tomu i fakt, že zatiaľ čo králičích súk je dosť, plemenníkov – psov, hlavne pri hladkosrstých a drsnosrstých jazvečíkoch podstatne menej, naviac ich kvalita rodokmeňová, exteriérová i krycia je niekedy nižšia.
Problém so zaradením do veľkostného rázu je naviac skomplikovaný faktom, že jazvečík ašpirujúci na titul Medzinárodný šampión krásy, musí absolvovať povinné poľovné skúšky, vyžadujúce niečo iné od králičích, iné od trpasličích a iné od štandardných jazvečíkov. Štandardné a trpasličie jazvečíky majú povinné norovanie na líšku, zatiaľ čo králičím stačí skúška na farbu, čo je omnoho jednoduchšie.
Oslobodené od merania sú štandardné jazvečíky, ale ani tu to zjavne nie je bez problémov. Štandard jasne špecifikuje, že štandardný jazvečík má vážiť najviac 9kg, ale americké a anglické jazvečíky a ich európsky potomkovia bežne vážia 14 a viac kg, pri zachovaní všetkých proporcií, jazvečíkom vlastných. Tak sa v niektorých štátoch (napríklad v Čechách a na Slovensku, niekedy i v Maďarsku) stáva nevyhnutným doplnkom výstavného kruhu pre jazvečíky váha, čo veľa krát dramaticky zamieša konečným ocenením i poradím. Napríklad Svetový víťaz tu môže opustiť kruh s ocenením veľmi dobrý, lebo svojou hmotnosťou vysoko presahuje požadovaných 9 kg.
Vystavovanie jazvečíka je na pohľad nenáročné, nakoniec, čo ide urobiť s hladkosrstým jazvečíkom? Predovšetkým je nutné jazvečíka naučiť, aby sám zaujal výstavný postoj, pretože napríklad v Nemecku je upravovanie jazvečíka do výstavného postoja pomocou rúk vystavovateľa vyložene nežiadúce. U nás sa to zatiaľ toleruje, ale na západe vás to môže stáť titul. Pes by mal byť predvádzaný na výstavnom vodítku, a sám od seba by mal zaujať výstavný postoj s hlavou hrdo vzpriamenou, rovným, alebo trochu spádovitým chrbtom, súbežne postavenými prednými labkami a so zakročenými zadnými labkami. (Jedna labka pod telom, najlepšie tá, ktorá je ďalej od rozhodcu, čo zvýrazní správne zauhlenie).
Pravda očividne je len málo jazvečíkov, ktorí sa prirodzene stavajú do „toho“ správneho postoja a nie inak. To, že všetci lepší tak stoja na výstavách, je výsledkom dlhého tréningu. Nácvik tak ako pri iných rasách predpokladá využitie dostatočného množstva odmien.
Ak psa výstavy "nebavia"
s tým asi veľa neurobíme. Dlhé čakanie, niekedy nepríjemné počasie alebo
prostredie a zážitky znechutia niekedy i vystavovateľov. Môže to byť tým, že pes
je prvýkrát na výstave a nevie, čo ho čaká. Musíme vymyslieť niečo zaujímavého,
čím by sme ho zabavili - hrať sa s ním, dať mu niečo dobrého na hryzenie alebo
sa s ním len ako to ide, prechádzať na kľudnom mieste. Niektoré psy túto dobu
prespia, ale iné sú stále v strehu, a keď nie sú zvyknutí a majú nastúpiť do
kruhu - sú už unavení a zle sa predvedú. Ak sa chová pes takto i na piatej
výstave zmierime sa s tým, že asi nebudeme mať výstavného nadšenca. I na
cestovanie musíme psa navykať, aby sa celú výstavu nemusel spamätávať z našej
jazdy. Súčasťou výstavy je teda aj cesta na ňu. Väčšinou prekonávame pomerne
dlhé vzdialenosti. Pokiaľ pes nie je zvyknutý cestovať, mali by sme ho pred
výstavou čo najčastejšie brať so sebou na cesty, aby si zvykol na cestovanie
autom príp. inými dopravnými prostriedkami. Cestu si dopredu naplánujeme, aby
sme potom zbytočným blúdením nestrácali čas. I keď dobre poznáme trasu, mali by
sme nechať určitú časovú rezervu pre prípad poruchy, obchádzky alebo na
prestávky pre venčenie psa. Pokiaľ prídeme na výstavu neskoro a naše plemeno už
bolo posudzované a boli už zadané i tituly, rozhodca má právo odmietnuť nášho
psa posúdiť. Nápadité je používať auto atlas s fóliou a na ňu si špeciálnym
zvýrazňovačom vyznačiť celú trasu. Niekedy sa takisto vyplatí zaistiť si nocľah
a prísť na výstavu o deň skôr, aby sme do druhého dňa zregenerovali svoje sily.
Hlavne v tom prípade, keď pes veľmi zle znáša cestovanie alebo ak musíme
prekonať veľkú vzdialenosť. To isté robia i skúsení vystavovatelia keď vedia, že
je výstava viacdenná a majú adepta na víťaza. Pokiaľ sa totiž vystavuje pes prvý
deň a postupuje do záverečných súťaží, musí väčšinou vydržať i do druhého dňa.
Ostatní väčšinou zháňajú ubytovanie na poslednú chvíľu, čo môže byť problém.
Večer pred výstavou nakŕmime psa radšej o niečo skôr a hlavne neskúšame žiadne
nové krmivo - aby možno mal viacej energie a podobne. Zažívacie problémy by mohli
skomplikovať nielen cestu, ale i samotné vystavovanie.
Výstavy sú vhodné i pre tých, ktorí sa chystajú svojho psa uchovniť. Psík si tam zvykne na veľké množstvo ľudí i psov a na to, že si ho obzerajú i cudzí ľudia. Ak sme sa rozhodli pre výchovu šampióna alebo nám stačí prejsť len niekoľko nutných výstav, mal by sa náš pes naučiť sa slušne chovať v areáli výstavy i vo výstavnom kruhu.
- úryvky z textov p. Lenky Fairaislové
ababababababababababababababababababababababababababab